Odkedy som začal počúvať metal, mal som silné nutkanie o ňom aj rozprávať, porovnávať a hodnotiť. Začalo to Metallicou, prišli ďalšie veci a zvrhlo sa to na death, black a už to išlo dole kopcom. Hľadal som niečo dobré, vždy o level lepšie, tvrdšie, progresívnejšie, temnejšie, novšie… Jednou z vecí, ktoré ma nadchli najviac, boli recenzie. Porovnávať predošlé a nové výtvory kapiel s inými, medzi sebou a podobne – that’s my beef boy.

Keď som začal robiť prvé recenzie pre Eargrinder začali sa mi tu kopiť aj albumy rôznych kapiel. Niečo zahraničné, ale najmä – domáce. Začal som čítať viacej domácich webov a keď sa tieto dve priamky počúvania a čítania stretli, zatočila sa mi hlava. Množstvo priemernej a podpriemernej metalovej hudby, ktoré je vynášané do nebies len kvôli faktu, že je domáca, je omračujúce. Fanúšikovia a webziny bežia doživotný maratón diplomacie a názorovej bezfarebnosti, len aby to všetko vyzeralo cool a všetci sme boli kamoši.

Na slovenské pomery dobrý album – to je album, ktorý je dobrý medzi priemernými a podpriemernými albumami.

Vybudovali sme si tu pevnosť zadubenosti, oničom produkcie a večného hrania toho istého dookola. Najhoršie je, že nás nechráni, len zatemňuje vnímanie hudby, a tak sa spúšťame stále po tom istom svahu aj keď sneh sa už dávno roztopil. Hlavne, že sa tvárime, akoby práve napadol. Keď vyjde ďalší album tej old school odrhovačky, ktorá hrá posledných 20 rokov to isté a jeden song neznie inak od druhého, už je tu zástup, čo uznanlivo pritakáva a ťapká tvorcu po pleci. Píšu sa vysoké hodnotenia “úžasné/10” a skalní sa hrdo bijú do hrude.

Všetko to má jeden háčik. Vyšiel ďalší album, ktorý je “na slovenské pomery” nejaký. No ja som vlak do Tvármesažejetosuperlebojetoslovenské zmeškal. Na slovenské pomery dobrý album – to je album, ktorý je dobrý medzi priemernými a podpriemernými albumami.

Lebo Underground

Ďalší rozmer tomuto hejtu dáva práve tento ročník Radio_Head Awards. Kategória Hard&Heavy opäť nastavila tvár slovenskej mentalite. Totiž, ak je niekto ozaj dobrý a darí sa mu, je to ideálna príležitosť pre závisť a neopodstatnený hejt.

Vo finále sa nám ocitlo hneď päť kapiel, a jednou z nich bol ČAD. Veľkú väčšinu ani na moment nenapadlo, že by to mohlo byť kvôli veľmi vydarenému albumu Bastard, ktorý posunul kapelu o level vyššie (a priznám sa, predošlá nahrávka mala tak dva dobré songy a zvyšok by som spláchol). Produkcia a väčší dôraz na metalovú precíznosť, spravili z tohto albumu album roka, a skutočne jeden z najlepšie znejúcich metalovín aké na Slovensku vyšli (hoci aj Perversity majú u mňa silné miesto).

Pri pátraní po dôvode, prečo je ČAD terčom toľkého hejtu, som dospel len k jedinému záveru. Závisť. ČAD-u sa proste darí. Sú takí zlí, že vypredávajú koncerty a predávajú sa im albumy. Sú takí zlí, že množstvo metlákov vedelo ako veľmi sú zlí, aj bez počúvania ich albumu. A sú takí zlí, lebo “to už nie je Underground”. No to, že si to odmakali, sa zabudlo.

Proste, na jednej strane sa tvárime, ako veľmi podporujeme underground (s pohárikom v ruke – to je na ďalší hejt) a sme ochotní si klamať medzi sebou, aká skvelá je tá muzika, alebo hejtujeme úspešné kapely, ktoré skutočne napredujú. Nakoniec, stačí sa pozrieť na naše playlisty, a zistíme koľko dobrej slovenskej muziky v nich je.

Rug’Rahl

Celkovo
22
Zdieľaní